Zatiaľ bez názvu

Viezol sa domov oveľa skôr ako inokedy. Príčinou boli neznesiteľné bolesti hlavy. Nevnímal čo sa ho otec pýta. Želal si len, aby si mohol ľahnúť do postele. Čím skôr tým lepšie. O chvíľu zazrel obrysy domu, ktorý mal tak rád. Nielen preto, že mu ho závideli všetci spolužiaci, ale najmä pre príjemné rodinné prostredie. Keď vystupoval z auta, ktoré by si bežný smrteľník nemohol dovoliť ani keby si vzal tri hypotéky, ovanul ho čerstvý vánok, a hneď mu bolo lepšie. Usmial sa na človeka, ktorý bol jeho veľkým vzorom. Obdivoval svojho otca, spôsob akým dokázal vyriešiť každý problém. Bol finančným analytikom jednej veľkej spoločnosti, a hoci bol pracovne vyťažený, usiloval sa byť rodine k dispozícii najviac ako to bolo možné. Veď aj dnes, keď mu učiteľka zavolala, že jeho syn sa necíti dobre, nasadol do auta a fičal ku škole. Vzal mu tašku a spoločne kráčali k domovým dverám. Keď vstúpili dnu, chcel si ísť hneď ľahnúť ale otec mu položil ruku na plece. „Poďme najprv za mamou, dá ti lieky aby ti bolo lepšie.“ Súhlasil a tak spoločne kráčali k dverám spálne. Ako sa približovali, počuli hlasný smiech a potom vrzgot postele. Keď otec otvoril dvere, zazrel svoju mamu, v objatí s cudzím chlapom. Boli nahí, po izbe tiekol alkohol, a aj ich telá sa leskli od rôznych tekutín. Keď ich uvidela onemela od hrôzy. Otec zúrivo vtrhol do izby no on sa nemohol dlhšie pozerať na tú scenériu a utekal do tej svojej. Bolesť bola neznesiteľná. Zvracal na koberec. Bolo mu príšerne nielen fyzicky ale i psychicky. Zo spálne sa ozývali výkriky, treskot a zrazu ticho. Nemohol sa tam ísť pozrieť hneď, nebol si istý, čo bude cítiť a čo tam nájde. Hrdlo mu zvieralo, keď dvere zavŕzgali. V prvom momente sa mu zdalo že tam nie je nič. Teda okrem porozbíjaného nábytku a prázdnych fliaš. Poobzeral sa poriadne a vtom si uvedomil, že pri posteli leží nehybné telo. Znova zvracal. Pohľad na jeho otca, ktorému sa z hlavy valila krv bol strašný. Chcel vybehnúť z izby keď mu cestu zatarasila matka so šialeným úsmevom na tvári a s pištoľou v ruke. Namierila ju naňho a na moment si hľadeli do očí. Rehotala sa ako pomätená ale potom sa smiech zmenil na plač a v momente si hlaveň strčila do úst. Skôr ako k nej stihol priskočil ozval sa výstrel a ona sa zvalila na zem. .

O 23 rokov neskôr

1. Kapitola – Tiene minulosti

„Tak čo Filip, ako dopadol ten spor?“ spytuje sa môj kamarát Matúš, keď si k nemu sadám v jedálni. „Dostal si toho prašivca, čo si potrpí na malé deti do chládku?“ „Samozrejme ten starý zvrhlík odtiaľ nevylezie najmenej dvadsať rokov ak ešte niekedy uvidí denné svetlo.“

„Výborne, si macher aj keď to nie je samozrejme nič nové.“ Nad touto poznámkou sa zasmejem. „Toto nie je nijaké hrdinstvo, je to len moja práca. Dostávať do basy tých odporných chudákov, ktorí si to zaslúžia.“ Matúš počúval svojho priateľa, ktorého si veľmi vážil. Bol to totiž Filip, kto mu pomohol, dostať sa medzi právnikov a naučil ho plávať medzi nimi. Mal povesť tvrdého chlapíka, ktorý obžalovaných považoval za korisť, a pri súdnych procesoch ich trhal na franforce. Často krát to podľa niektorých preháňal a Matúš bol jeden z mála ľudí, ktorých si pripustil k telu. „Fajn, ja už musím ísť“ ozvem sa po výdatnom obede. Musím si pripraviť papiere na zajtrajší proces s devätnásťročným faganom, čo vyvraždil celú rodinu. Postupujem do kancelárie, keď zrazu do mňa niekto narazí. „Čo ste slepá?“ zahučím na tú „osobu“, ktorá na mňa vyplašene civie. Kolegyňa Járová. Mladá pipka, čo sa sem dostala po známostiach. „Načo máte tie okuliare, keď je očividné, že vám nepomáhajú?“ Ani nečakám, či mi vôbec odpovie a zabuchnem sa vo svojej kancelárii. Sadnem si na stoličku a chvíľu sa obzerám. Naleštené parkety, drevený obklad, moderné zariadenie. Ako tvrdo som makal kým som sa sem dostal. Nie ako tá fiflena, čo sa ktovie komu musela otŕčať pretože rozumu nemá ani zamak. Chvíľu rozmýšľam a potom si otvorím zložku toho mladistvého delikventa, ktorý si nevážil pokojný život. Možno v base sa spamätá. Sám si je na vine. Nič si nevážil a ja sa postarám o to, aby žobronil o zľutovanie čo mu ale aj tak nepomôže....Nad papiermi strávim približne tri hodiny a zrazu je čas ísť domov. Cha, domov, usmejem sa v duchu. Postavím sa, vypnem počítač, všetko skontrolujem a vyberám sa na cestu na miesto, na ktoré od mojich dvanástich rokov nedám dopustiť. Sadám do auta, aké som vždy chcel mať ale teraz sa neveziem k domu, ktorý by mi každý závidel. Dom, v ktorom už dlhšiu dobu spokojne nažívam, je slušný štvorizbák, s peknou záhradkou. Približne po hodine sa mi už začína črtať. Vidím, že v záhrade niekto okopáva a keď sa tá osoba vystrie, s láskou sa na mňa usmieva. Jej tvár mi pripomína niekoho, koho som nevidel už veľmi dlho a ešte istý čas ho neuvidím. Sú to otcove oči, ktoré na mňa tak vrúcne hľadia. „Ahoj babička,“ pobozkám jej vráskavé líce. To sú jediné úprimné bozky, ktoré si odo mňa zaslúži jedine táto žena. Pretože neváhala, keď sa rozhodovalo či budem vyrastať v detskom domove, a ochotne mi poskytla miesto, kde som mohol zložiť hlavu. A nielen to ale aj možnosť študovať, a cítiť sa príjemne a bezpečne. Spolu so starým otcom mi poskytli toľko porozumenia, koľko som len potrebo-

val. A teraz potrebujú oni mňa. Už som sa mohol dávno odsťahovať, ale nechcem ich tu nechať osamote s vedomím, že sa nemajú na koho spoľahnúť, musia sa trepať k lekárovi vlakom alebo autobusom pretože ich nemá kto odviezť a podobne. Nie. Takto to vyhovuje aj mne aj im. „Filipko ohrej si večeru, a máš aj uvarenú kávu. Môžeš ju vypiť s Tamarkou.“ „Tamara je tu?“ spýtam sa a chuť do jedla ma rýchlo prejde. Stará mama ani nemusela odpovedať, pretože vo dverách sa objavila nápadná blondína s veľkými prsiami a pekným zadkom. „Ahoj miláčik, zdalo sa mi, že ťa počujem.“ „Ahoj“ odvetím nemilo prekvapený. „Stará mama, keď budeš niečo potrebovať budem vo svojej izbe.“ „Poďme“ otočím sa k Tamare a vediem ju do miestnosti, ktorá jej je dôverne známa. „Čo tu chceš?“ spýtam sa jej na rovinu. „Ale, ale, čakala som milšie privítanie. Kedysi by si sa nemohol dočkať aby si zo mňa strhol šaty“ , posledné slová zdôrazňuje a pritisne svoje pery na moje ústa. „Vypadni odtiaľto.“ odstrčím ju náhle a utieram sa. „Medzi nami je koniec, hovoril som ti, že pôjde, čisto len o sex a ty si nenamietala, tak o čo ti ide? Myslel som si že si sa zmierila s tým, že ťa už nechcem ani vidieť.“ „Ale no tak, možno si už zabudol, aké to so mnou je, poď rozdajme si to aspoň posledný krát.“ „Naposledy ti hovorím aby si odtiaľto vypadla!“ zrevem na ňu a v momente sa ozve aj iný rev. „To je detský plač?“ spytuje sa Tamara. „Filip, ty si si stihol za ten rok a pol čo sme sa nevideli spraviť dieťa?“ „Tamara pozri, keď si vtedy odišla, uvedomil som si, že už nechcem byť sám. Stretol som inú ženu, vzali sme sa a narodil sa nám malý Adamko, no a ona krátko po pôrode zomrela. Stará mama sa oňho stará ako najlepšie vie. Ozaj, čo si jej povedala aby ťa sem pustila?“ „Prosím ťa pamätala si, že som tvoja bývalá spolužiačka z vysokej“. „Áno to si a okrem toho si bola aj príležitostná milenka, jedna z mnohých ak mám byť úprimný. Alebo sa chceš starať o Adamka a byť domáca pani?“ „Tak na to zabudni, odchádzam“ zvrtla sa na päte, zobrala kabelku a viac jej nebolo. Zvalil som sa na posteľ. Spomenul si na deň keď som stretol Tamaru. Mal som dvadsať dva, pár milostných dobrodružstiev za sebou a peknú ženu pred sebou. Skočil som po nej užili si a odvtedy mi bola neustále za pätami. Bola pre mňa len nástroj na uspokojovanie sexuálnych túžob, a v tomto smere som vedel hrať aj s viacerými nástrojmi naraz. Nikdy som jej nič nesľuboval, a keď odišla na rok do Nemecka, odľahlo mi. Pár mesiacov som žil svojim zhýralým životom, podobne ako moja matka. Tá, ktorá si nezaslúžila ani omrvinku z toho čo mala. Úbohá nevernica. Nenávidel som ženy odkedy som ju videl váľať sa s tým svojim Benjamínkom, ktorý bol mladší než ja teraz. Ale neskôr mi tento spôsob života prestal vyhovovať , a zrazu prišla ona. Simona. Nenápadná, prostá, milá, našla cestu ku mne. Stretávali sme sa a jej prítomnosť ma nesmierne tešila. Vedel som, že patríme k sebe už po troch mesiacoch a tak som vytiahol prsteň. Svadba bola malá, len pre najbližších príbuzných. O mesiac otehotnela a ja som sa cítil ako najšťastnejší muž na svete. Moja radosť bola obrovská a takisto aj plány do budúcna. Ale budúcnosť s ňou už nerátala. Hneď ako porodila nášho syna, vydýchla naposledy. A tak namiesto osláv otcovstva prišiel pohreb. Vinil som všetkých naokolo za to, že nemôžem byť šťastný. V prvom rade malého Adama, pretože on zobral matke život. Sám seba za to, že som sa jej vôbec dotkol. Adama som nechcel ani vidieť. Týždeň som sa vyhýbal akémukoľvek kontaktu s ním, kým ma stará mama neprinútila prísť k jeho postieľke a vziať ho na ruky. Odvtedy si život bez neho neviem predstaviť ale neviem si predstaviť ani ženu, ktorá by mu bola dobrou matkou. Tamara rozhodne nie. A preto so ženami už nechcem mať iné vzťahy ako kolegiálne nanajvýš kamarátske. Moja matka ma sklamala na celej čiare. Keď som sa po tých rokoch bezcielneho hľadania dobrej partnerky stretol so Simonou naše šťastie trvalo len krátko. Môj syn bude jednoducho vyrastať bez matky, a aj bez ženy, ktorej by mohol povedať mama.

2.Kapitola

Nový prípad

Súdny proces s mladým vrahom, ktorý sa mal konať na druhý deň preložili. Namiesto toho som sa mal stretnúť s jedným bohatým klientom, ktorý sa chcel rozviesť zo svojou ženou, ktorá ho podviedla. Pobozkal som Adamka, rozlúčil sa so starými rodičmi a vybral som sa na cestu. Podľa adresy som očakával nejaký luxusný barak ale ocitol som sa pred obyčajným panelákom. Práve z neho vychádzal starší pán tak som využil príležitosť a vošiel bez zvonenia.

Na piatom poschodí výťah zastavil a ja som začal hľadať meno môjho potencionálneho klienta, keď vtom som za jednými dverami začul krik a nárek. Niekto volal o pomoc, a keďže som nechcel vyvaliť dvere, zavolal som políciu. Chcel som to nechať tak ale klient mi neotváral a výkriky boli čoraz hlasnejšie. O pätnásť minúť prišli traja policajti a keď na ich výzvy nikto nereagoval, dvere vyvalili. Pred nami bola len malá kuchynka a jedna izba. V nej stálo asi dvadsať ročné dievča, v ruke držalo nôž a druhou rukou držala otca pod krkom. „Pomôžte mi“ zakričal muž, a dievčina prehovorila. „Čo ty chceš ty jeden odporný hajzel. Zabijem ťa, už mám toho dosť.“ „Ty jedna malá cundra mám týmto pánom povedať, čo tu vyvádzaš so svojim milencom?“ V tom momente ma pochytila obrovská zlosť. „Ďalšia malá štetka čo si chcela zalaškovať ale otec ju prichytil a ona sa mu teraz vyhráža nožom. V momente som bol pri nej, vykrútil som jej ruky za chrbát a nôž jej vypadol. Oprel som ju o radiator a tvár som jej pritlačil na stenu. Policajti jej nasadili putá a odviezli ju do vyšetrovacej väzby. Otrasený som sa ponáhľal do svojej kancelárie, lebo som zabudol na svoju prácu. „Filip, kde sa flákaš?“ spýtal sa ma Matúš, hneď ako som prišiel. „Je tu tvoj klient a chce s tebou prebrať to zastupovanie.“ „Prepáč, teraz nemôžem“ odvetím otrasený udalosťou z toho paneláku. „Nechaj ma prosím samého.“ „Si v poriadku?“ „Áno, len chcem mať od každého pokoj.“ Matúš odišiel a mne sa opäť pred očami odvíjala scéna, ktorej som bol pred chvíľou svedkom. To mladé dievča bola len obyčajná fľandra, ktorá chcela zabiť svojho otca za to, že ich prichytil. Hnusná sopľaňa. Ako sa mohla opovážiť vytiahnuť na svojho otca nôž a ohrozovať ho? Bolo mi z nej zle. Zrazu mi zazvonil telefón. „Dobrý deň, máme tu pre vás prípad. Jedno mladé dievča v sebaobrane vytiahlo nôž na svojho otca a chcú ju za to zašiť do basy. Má len dvadsať rokov. Mohli by ste jej pomôcť?“ „Áno mohol,“ odvetil som. „Chcem sa s ňou stretnúť.“ „Kde ju držíte?“ O chvíľu som už bol na policajnej stanici a mal som sa s ňou stretnúť. Uvažoval som nad tým, čo pocítim, keď ju uvidím. „Koho hľadáte?“ spýtal sa ma dôstojník. „Dobrý deň som obhajca Filip Kukan, a chcem vidieť jednu osobu, ktorá sa pokúsila zabiť svojho otca.“ „Asi myslíte slečnu Ivanu Zabákovú.“ Odvetil s úsmevom. Ohromné, aj toho zviedla a to za taký krátky čas, pomyslel som si. „Budete ju obhajovať?“ spýtal sa s nádejou. „Môžem ju vidieť?“ odpovedal som mu na otázku otázkou. „Nech sa páči, cela číslo 38.“ 31, 32, kráčam 35, 38. Zastavím. Vidím ju. Sedí v kúte, má šialený výraz, kolená má pritiahnuté pod bradou a drží sa za členky. Potichu si spieva a tvári sa, že jej šibe. „Hej ty!“ zakričím na ňu. Žiadna reakcia. Predstiera, že ma nevidí. „Počuješ ma?“ nič. „Pozri sa na mňa ty malá beštia.“ Zrazu prestane spievať a zdvihne oči. Sú veľké a hnedé, pozerajú na mňa čisto bezradne. „Pamätáš si ma?“ neodpovedá. „To ja som ťa spacifikoval, keď si sa pokúšala zabiť svojho otca.“ „Hovorí, že si len jedna malá radodajka a že ťa načapal s milencom.“ Zrazu prestala spievať, postavila sa, pristúpila k mrežiam najbližšie ako jej to dovoľovali a odvážne vyhlásila: „To nie je pravda.“ Ostal som ako obarený ale rýchlo som sa spamätal. „Aha, pozrime sa už ani šialená nie je. To sa ani nehanbíš a klameš mi tu do očí?“ „Ja neklamem, nie som šialená len zúfalá z toho čo ma stretlo.“ Otočila sa a opäť si sadla. „Vieš čo ti poviem? Spravím všetko preto aby si zhnila v base.“

Pomaly sa postavila, pristupovala k nemu a keď už bližšie nemohla ísť spustila: „Nechápem, prečo ste sa obťažovali sem ísť. Ak ste sa mi prišli vyhrážať, a myslíte si, že ma zastrašíte zbytočne sa namáhate. Robte si čo chcete, môžete na mňa vytiahnuť hocičo, ja som bola v práve, a moje svedomie je čisté. Ako som povedala je mi jedno čo podniknete ale keď sa niekedy v budúcnosti stretneme neželám si aby ste mi tykali jasné?“ „Ty sopľaňa, poznám také osoby ako si ty, ktoré hneď každému vlezú do postele!“ vrieskal som a vtom pribehol dôstojník. „Pane odíďte nevidíte, že ste ju rozrušili?“ „Ja, prosím vás, tie slzy, čo jej akože teraz začali padať sú len pretvárka. Aj vás už oblbla?“ Vyletel som odtiaľ, a ani som si nevšimol chlapíka, ktorý išiel oproti a vrazil som do neho. Keď som sa mu ospravedlnil, uvedomil som si, že je to otec tej delikventky a povedal som mu. „Neviem, či si pamätáte ale ja som ten muž, ktorý zabránil vašej dcére odrezať vám hlavu. A ak chcete aby za to zaplatila, som vám plne k dispozícii.“ “ Ďakujem“ odvetil a podával mi ruku. Keď som sa vracal domov, bol som spokojný. Vybavil som si aby mi pridelili ten prípad a že budem obhajovať jej otca. Nevedel som kto ju bude obhajovať, a ani ma to nezaujímalo, pretože nech už to bol ktokoľvek majú prehraté. Keď som prišiel domov vzal som Adamka do náručia, a keď som pozrel na jeho očká, boli hnedé a úprimné a uvažoval som koho mi pripomínajú...

3. Kapitola

Dôkazy

Dni ubiehali a mal som najvyšší čas aby som začal zhromažďovať materiál na prípad pána Zabáka. Pozval som ho teda k nám a tešil som sa na to ako s jeho pomocou potopím jeho dcéru. Je štvrť na päť a jeho ešte nikde. Nevadí veď mal prísť o štvrtej, hovorím si ale keď bolo už pol piatej uvažoval som prečo nemal ani toľko chochmesu aby mi zavolal. Nakoniec prišiel o šiestej a bol z neho cítiť alkohol. Rozhodol som sa, že sa nad túto skutočnosť povznesiem. „Nech sa páči sadnite si pán Zabák.“ „Ďakujem, nenalejete niečo?“ „Myslím, že by sme sa mali venovať vášmu prípadu. Povedzte mi niečo o vašej dcére.“ „Moja dcéra je veľká kosť, každý chlap nad ňou slintá a ona ich neodmieta. V ten deň keď ste boli u nás tam mala svojho milenca a ja som ich nachytal ako si to rozdávajú.“ „Môžete mi povedať jeho meno?“ „Myslím , že Dušan Patko alebo tak nejako.“ „Dobre.“ „A prečo na vás vytiahla nôž? Vyprovokovali ste ju alebo ona skočila do vás?“ „Nadávala mi, začala ma biť, bol som bezradný.“ „Prosím vás veď ste oveľa väčší ako ona ako by vás mohla zbiť?“ „No ona je dostatočne temperamentná a keď sa nahnevá ma veľkú silu. Naozaj nenalejete?“ „Nie, nie už je dosť neskoro a ráno vstávam do práce pán Zabák ďakujem za návštevu. Dovidenia.“ „Majte sa“ pobral sa preč. Mal som zmiešané pocity keď vtom prišla babička. „Filipko, kto bol ten pán?“ „Môj klient, ktorého budem obhajovať.“ „Nehnevaj sa, ale vôbec sa mi nepáčil.“ „Babi, ja mám tiež isté pochybnosti ale čím skôr si ich vyjasním.“ Vytiahol som telefónny zoznam a našiel meno Dušan Patko. Vyťukal som číslo a ozval sa mi ženský hlas. „Haló?“ „Dobrý deň, dovolal som sa k pánovi Dušanovi Patkovi?“ „Je to môj priateľ.“ „Prosím vás dajte mi ho k telefónu.“ „Dušan!“ zakričala. „Máš telefón.“ „Prosím?“ „Dobrý deň pán Patko, tu je právnik Filip Kukan, chcem sa spýtať či poznáte Ivanu Zabákovú.“ „Áno.“ „Mohli by sme sa stretnúť?“ „Samozrejme, kedy a kde?“ „Poznáte kaviareň U Zuzky?“ „Poznám.“ „Fajn, stretneme sa tam zajtra o pol druhej.“ „Výborne, teším sa.“ O pol druhej som čakal v kaviarni u Zuzky a dumal som nad tým kam ma posunie stretnutie s pánom Patkom. Čakal som na neho a zrazu niekto prišiel k môjmu stolu. Bol to sympatický chlapec a s ním nejaké dievča. „Dobrý deň ja som Patko a toto je moja priateľkaRenata. „ „Teší ma Filip Kukan.“ „Asi viete prečo sme tu.“ Spýtal som sa a pozoroval som reakciu najmä Renaty. Odpovedala mi ona. „ Áno, pre moju najlepšiu priateľku Ivanku. Počula som, že držala svojho otca pod krkom a ohrozovala ho s nožom, ale podľa toho ako sa k nej správal sa čudujem, že ho nezabila.“ Prekvapene sa spytujem: „Ako to myslíte?“ „ Viete Ivanka bola moja suseda, spoznali sme sa ešte ako deti. Bývala som v ich paneláku hneď vedľa ich dverí ale odsťahovala som sa.“ „Má vaše presťahovanie nejakú súvislosť s rodinou Zabákovcov?“ som čoraz nervóznejší. „Samozrejme, pán Zabák, Ivanku týral, bil ju aj jej sestru.“ „Má sestru?“ „Áno, ale nebýva s nimi lebo Ivanka poprosila mamu aby sa odsťahovali a ona tam ostala aby nemusela cestovať do školy a míňať peniaze.“ „V ten deň sme boli spolu, Ivanka mu chcela povedať, že sa sťahuje, že to s ním už nevydrží. Viete, stále jej len nadával a ona sa začala nenávidieť prestala sa stretať aj s kamarátmi aby ich nezaťažovala zlou náladou.“ „No možno nemala kamarátov ako vravíte, ale pán Zabák tvrdil, že muži po nej slintajú a ona sa im nevyhýba. Vraj v ten deň spala s Dušanom.“ „Áno je pravda, že chlapi Ivanku chceli ale ona sa im vyhýbala tvrdila, že chlapi nestoja za nič, a že nechce skončiť s niekým ako je jej otec. S Dušanom sú priatelia ale ubezpečujem vás, že s ním nikdy nespala a už vôbec nie v deň incidentu, pretože Dušan bol so mnou.“ „Ďakujem vám,“ odvetil som narýchlo a ponáhľal sa do cely číslo 38. Cestu mi však skrížil dôstojník. „Chcem ju vidieť,“ vypadlo zo mňa. „Nie je tu, je v nemocnici.“ „Prosím vás neklamte, nechcem jej ublížiť, pustite ma za ňou.“ „Hovorím vám že tu nie je.“ „Čo sa jej stalo? Spýtal som sa keď som videl, že to myslí úprimne.“ „Keď ste tu vtedy boli, tesne za vami prišiel jej otec kričal na ňu a odpadla.“ „V akej je nemocnici?“ „To nie je váš problém.“ „Počujte buď mi poviete, kde je alebo...“ Zmĺkol som pretože práve vtedy vošiel strážnik a vedľa neho kráčala Ivana. Vyzerala vyčerpane, omámená liekmi a myslím, že si ani neuvedomila, že som tam, prešla popri mne akoby som tam ani nebol. „Tak, videli ste ju, môžete odísť.“ „Chcete ju tu držať v takomto stave?“ Dôstojník na mňa prekvapene pozrel. „Vy ste ju prišli hneď prvý deň urážať a pýtate sa ma niečo také?“ „ Odíďte nie je schopná s vami hovoriť.“ „Aspoň mi povedzte kto ju bude obhajovať.“ „Matúš Beran.“ „Ďakujem.“ Odišiel som domov v nádeji, že Matúš ju obháji na úrovni.

4. Kapitola

Súd

Nadišiel deň, ktorý som tak túžobne očakával. Chcel som ju zničiť. No nemohol som pretože Renata, Dušan a dokonca samotný pán Zabák ma presvedčili, že je to nesprávne. Našiel som pánovi nového právnika a chcel som im to oznámiť. Tým sa súdny proces pretiahne avšak bol som si istý, že Ivanu pustia. Neklamala. Bola nevinná. Nemal som pochybnosti. Keď som kráčal do súdnej siene v chodbičke bol Matúš s Ivanou a aj pán Zabák.. Pristúpil som k nemu a on sa usmial. Všimol som si že má vybité zuby a zapáchal alkoholom. „Dobrý deň,“ pozdravil som všetkých. Pán Zabák aj Matúš odzdravili ale Ivana na mňa ani nepozrela. Len Matúšovi zamrmlala niečo, že potrebuje ísť na vzduch a už jej nebolo. Pristúpil som k Matúšovi. „Máš pripravenú obhajobu?“ spýtal som sa vecne. „Samozrejme,“ odvetil „a dúfam, že vyhrám.“ „Môžeš ju odložiť, dnes ju nebudeš potrebovať. Odstupujem od prípadu. Nemôžem obhajovať toho muža.“ „Prekvapuješ ma, myslel som si že chceš moju klientku zničiť.“ „Aj ja so si to myslel ale...“ „Už musíme ísť pán Matúš“ prišla Ivana a úplne ma odignorovala. Vstupovala do súdnej siene hrdo so vztýčenou hlavou. Sadli sme si a sudca nás vyzval aby sme predložili svoje návrhy. Prvý dostal slovo Matúš a tvrdil, že žiada aby jeho klientku plne omilostili, pretože bola len obeť. A teraz bol rad na mne. „Vážený súd dovoľte mi povedať že...“ Naše oči sa stretli. Myslel som si, že to trvá hodiny ale po pár sekundách znechutene odvrátila zrak a ja som pokračoval...“sa vzdávam obhajoby pána Zabáka.“ „Čože?“ zvolali navrhovateľ aj odporkyňa zároveň. Sudca bol rovnako prekvapený: „Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?“ spytoval sa. „Vo svetle okolností, ktoré som zistil, nemôžem tohto pána obhajovať. Mrzí ma to a našiel som za seba adekvátnu náhradu.“ „Ak je to konečné rozhodnutie súd pojednávanie odročuje, na neurčito, môžete odísť.“ „Prosím pekne nebude to potrebné, pretože je tu môj kolega, ktorému som odovzdal všetky informácie a je pripravený pána Zabáka obhajovať.“ „Tak nech sem príde a nevidím problém.“ Zavolal som ho a požiadal o možnosť pozorovať proces. Ivana sa zamračila ale neprotestovala. Súd prebiehal hladko aj vďaka svedectvám o Zabákovom alkoholizme, svedectvu Renaty, Dušana a Ivaninej matky. Ivanu oslobodili a pána Zabáka odsúdili na podmienečný trest, za ubližovanie na zdraví a psychické ponižovanie. Nariadili mu aj protialkoholické liečenie. Vychádzal zo súdu značne naštvaný a Ivana šla kúsok za ním. S Matúšom sme sa kráčali pomalšie a spýtal sa ma: „Počuj, uvedomuješ si, že toto je po prvý krát čo si sa vzdal prípadu a to ešte pre ženu.“ „Tak po prvé je to ešte dievča a nie žena a vo svetle faktov, ktoré som zistil to bolo...“ Vtom som však začul ako Zabák kričí: „ Ty jedna! Čo si nakecala tomu právnikovi? Aj s ním si chrápala? A keď som ťa chcel ja tak si mi skoro rozbila hubu ha, koľkí s tebou boli, koľkí, odpovedz!!!!!!!!“ Už dvíhal ruku ale v momente som tam bol a zablokoval som úder. „Pán Zabák viete čo? Neobhajoval som vás nie preto, že mám niečo s vašou dcérou ale pretože ste jeden bezcharakterný klamár, a na vašom mieste by som sa k nej nepribližoval ak nechcete skončiť v base!“ Utiekol skôr ako som mohol pokračovať. Otočil som sa a za mnou stála Ivana. Jej pohľad bol nepriateľský, ale keď som sa priblížil neustúpila. Skôr ako som stihol niečo povedať, začala ona: „Ďakujem vám, že ste ma pred ním ochránili ale nemuseli ste sa obťažovať.“ Otočila sa ale chytil som ju za ruku a otočil naspäť k sebe. „Pustite ma“ zvolala a vytrhla sa mi. „Pozrite som vám vďačná za to, že ste mu zabránili aby ma udrel ale to, že ste ho neobhajovali je vaša vec. Mala som pravdu a to sa nemení ani keby ste ho obhajovali takže dovidenia.“ „Počkajte, viete neobhajoval som ho lebo...“ „Vaše vysvetlenia ma nezaujímajú, prepáčte ale ponáhľam sa domov.“ „Chcete sa k nemu vrátiť? To nemyslíte vážne nie ste tam v bezpečí.“ „Pozrite sa čo robím alebo nerobím je čisto moja vec. Zbohom.“

5. kapitola

Zmena

Od toho dňa uplynul už mesiac ale myslel som na ňu každý deň. Dúfal som, že odišla od toho tyrana a našla si pokojný domov. Bol som nesústredený, v práci sa nedarilo a zanedbával som aj Adamka. Videl som, že babička už na neho nestačí a tak som sa rozhodol, že prijmeme opatrovateľku. Mala asi tridsať rokov, volala sa Lucia a zbožňovala deti. Bola veľmi pekná a začali sme sa stretávať. Rozumeli sme si a po čase som bol šťastný. Raz sme sa bozkávali v obývačke pretože babička ani starý otec neboli doma keď zrazu sa za mojim chrbtom ozvalo. „Filipko prepáč, že vás vyrušujem. Lucka povedala, že Adamka už nemôže opatrovať a tak som našla náhradu .Toto je Ivanka.“ Pomaly som sa otáčal a stála tam ona. Tá, ktorú som tak nenávidel no potom neprestával o nej snívať. Vystrel som ruku so slovami: „Filip, teší ma. Čakal som, že ustúpi ale prekvapujúco milo sa na mňa usmiala a stisla mi prsty. „Teší ma Filip, som Ivana.“ Držal som ju asi o niečo dlhšie ako bolo potrebné pretože zasiahla Lucia. „Som Lucia, Filipova priateľka.“ „Teší ma Lucia.“ „Dobre, mohla by som vidieť Adamka?“ „Samozrejme, poďte so mnou,“ ozve sa babička. Hneď ako mi zmiznú z dohľadu spytujem sa Lucii: „Prečo sa už nechceš starať o Adamka?“ „Nie že by som nechcela ale mám ponuku na lukratívnu prácu a nestíham to. Dobre láska už musím ísť.“ „ V poriadku, maj sa“ letmo ju pobozkám a ona odchádza. Musím vidieť Ivanu. Idem do Adamkovej izby a stretnem ich na polceste. Babička s Ivanou si očividne výborne rozumejú, bľabocú spolu no keď prídu ku mne stíchnu a Ivana zdvorilo pozdraví: „Dovidenia pán Filip.“ „Dovidenia“ odpovedám ohromený. Keď Ivana odišla babička mi začala rozprávať, ale nič z toho som nevnímal. Filip, Filip!“ „Počúvaš ma vôbec?“ „Asi si smutný, že Lucka odišla hm ale Ivanka je milé dievča.“ „No nie?“ „Samozrejme babi. Prepáč ale kedy začína? „ „Už zajtra.“ Zajtra, poviem si v duchu.